Problémy výskumu formovania modernej slovenskej spoločnosti na začiatku 20. storočia

Milan PODRIMAVSKÝ

Konanie najvyššieho fóra historikov je jednou z príležitostí pre jednotlivca cielene uvažovať nielen nad výsledkami vlastnej vedeckej práce, ale predovšetkým nad zásadnejšími aspektami výskumu v konkrétnej špecializácii vôbec. Už zo zámeru zjazdového rokovania však vyplýva, že táto podoba rekapitulácie výskumu za ostatné desaťročie by sa nemala stať púhou enumeráciou odbornej produkcie a prehľadom o tematickom obsahu publikovaných významných prác. Má ísť teda o subjektívne výpovede, ktoré sa koncentrujú na reflektovanie zmien, ktoré sa v bádateľskom a tvorivom prostredí dejepisectva udiali v spoločenských a inštitucionálnych podmienkach vedy po premenách na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia. Problémy výskumu sa však priamo alebo nepriamo týkajú vzájomnej komunikácie a kooperácie jednotlivcov, pretože ich aktivity v tomto smere navzájom súvisia. Tvorbu iných autorov pokladáme totiž za integrálnu súčasť orientácie výskumných projektov a úloh, keďže spoluurčuje horizonty poznania, ktoré neodmysliteľne patria ku kvalitatívnym parametrom adekvátnej interpretácie vlastnej výskumnej problematiky toho-ktorého autora.

Pre historika je zaiste v uvedenom kontexte najprirodzenejšie, že sa vo svojich úvahách bude opierať o svedectvá, ktoré majú hodnotu primárnych prameňov. V našom prípade túto funkciu plnia práce, ktoré v predmetnom období vznikli, lebo len tie môžu byť relevantným zdrojom informácií, aby sme mohli sformulovať aspoň v čiastkovom zábere niektoré všeobecnejšie myšlienky. Preto sa teda vhodným spôsobom musíme nevyhnutne dotknúť jednotlivých atribútov a stránok historickej spisby a tak použiť aj primeranú bilančnú metódu. Bude pravdepodobne najvhodnejšie, keď subjektívnu výpoveď postavíme na vlastnej reflexii súčasných prác, ktoré sa týkajú predmetu nášho príspevku.

V stručných súvahách sa pokúsime v nevyhnutnom objektivizujúcom rámci aspoň naznačiť prínos týchto prác k rozhľadu o predmetnej vývinovej etape spoločnosti po vecnej, tematickej, metodickej a metodologickej stránke.

Pochopenie súčasných trendov v historiografii si organicky vyžaduje poznať aspoň základné črty východiskovej situácie. Návrat k vysloveným názorom na zjazde SHS roku 1991 má preto funkčné opodstatnenie. Keď pred desiatimi rokmi sme sa zamerali na problematiku chápania národnej emancipácie v historiografii po druhej svetovej vojne, vyjadrili sme názor, že proces národnej emancipácie Slovákov sa prezentoval zúženou obsahovou štruktúrou v kontexte globálneho nazerania na národnostnú otázku. Z toho vyplývali akcenty na určité javy vo vývine spoločnosti podľa selektívnych kritérií vtedajších limitujúcich bariér vedeckého bádania. Usilovali sme sa poukázať, že dôsledky vplyvu týchto mimoriadnych faktorov sa negatívne premietli do charakteru vedeckej interpretácie spoločenského vývinu. Tým, že v nej dominovali vonkajšie faktory a podmienky sebarealizácie národného spoločenstva, ktoré tvorili špecifický rámec národnostnej otázky v Habsburskej monarchii, resp. v Rakúsko-Uhorsku, neprimerane malý význam sa prikladal poznávaniu vnútorných štruktúr a väzieb, ktoré boli nosnými zložkami štruktúry atribútov národnej identity. Je preto namieste si všimnúť, či tento deficit v poznaní vývinu spoločnosti sa v uplynulom období začal upravovať a zmenšovať, keďže je predovšetkým dôležité, v akej kvalitatívnej rovine sa prejavujú najvýraznejšie pozitíva v tomto smere.

Ak hovoríme o formovaní modernej slovenskej spoločnosti, máme na zreteli vplyv relevantných faktorov, ktoré určovali charakter a dimenzie slovenskej otázky nielen v jej objektívnej zaradenosti, ale aj z hľadiska jej chápania a interpretovania v danom období, čo sa má odrážať v historickej spisbe. Možno teda povedať, že práce, ktoré sa zaoberajú jednotlivými problémami vývinu slovenskej spoločnosti, v konečnom dôsledku prinášajú svoj osobitý vklad k poznatkovej báze o tejto spoločnosti ako svojbytnej entite.

Uvedené konštatovania sa týkali vlastne koncepčných a metodologických otázok, a preto je zákonité, že z roviny celostného pohľadu na vývin spoločnosti budeme pristupovať aj k najnovšej spisbe, ktorá sa týka jednotlivých aspektov formovania moderných spoločenských štruktúr, ktoré sa postupne v slovenských podmienkach profilovali. Charakter týchto historických prác nám zároveň dovoľuje brať do úvahy aj nadnárodnú dimenziu vývinových procesov v Habsburskej ríši, resp. v Uhorsku, pretože sa museli v špecifických podobách organicky odrážať v slovenskom územno-etnickom priestore. Domnievame sa, že práve v koncepčných otázkach chápania a výkladu procesov, ktoré charakterizovali impulzy, zdroje a potenciál formovania modernej spoločnosti, sa eklatantne odrazili zmeny, ktoré súviseli s prekonaním akceptovania len jedného dominantného metodologického konceptu, s ktorým bol spojený vývin našej historiografie po štyri desaťročia.

Napriek tomu, že ešte jestvujú viaceré nespracované problémy o vývinovej etape slovenskej spoločnosti na začiatku 20. storočia, možno vyjadriť názor, že historiografia v uplynulom desaťročí preukázala vo všeobecných tézach i čiastkových analýzach dostatočný súbor argumentov o jednej z podstatných charakteristických čŕt procesov, ktoré sa v prvých dvoch decéniach na Slovensku odohrávali. Máme na mysli fakt, že slovenská spoločnosť sa nevyvíjala v politicky izolovanom, z ekonomicko-sociálneho hľadiska uzatvorenom, etnicky, kultúrne a jazykovo homogénnom priestore. Determinovali a vymedzovali ho formálne i neformálne štruktúry spoločenského diania, inštitucionálne bariéry štátnej moci i spontánne aktivity občanov, hierarchické väzby i paralelne pôsobiace konkurenčné sily, vertikálne i horizontálne prepojené zložky verejnej správy atď. Jeden z dominantných deficitov slovenskej spoločnosti vyplýval z primárnej príčiny, že po nacionálnej stránke dlhodobo chýbali možnosti a podmienky, aby získavala skúsenosti zo správy verejných a občianskych záležitostí. Musela preto po inštitucionálnej stránke svoju štruktúru saturovať inými formami spoločenskej organizovanosti.

K charakteristickým črtám bádania uvedenej problematiky patrí v ostatnom desaťročí výraznejšia diferenciácia a diverzifikácia tematického zamerania prác. Začala sa totiž venovať výskumná pozornosť spoločenským javom a procesom, ktorých poznanie stálo na okraji ťažiskových tematických okruhov. Túto skutočnosť môžeme preukázať publikáciami, ktoré sa týkajú oblasti hospodárskych, sociálnych, politických a kultúrnych dejín, ktoré prinášajú rad ďalších pohľadov na jednotlivé segmenty štruktúr spoločenských procesov a javov. Smerujú k odkrývaniu ďalších súvislostí medzi jednotlivými prvkami a vrstvami emancipačného procesu a k vytváraniu jeho plnšieho a členitejšieho obrazu.

Uvedená charakteristika tematickej škály sa eklatantne odráža vo frekvencii nosných kategórií a pojmov, ako sú napríklad občianska spoločnosť, identita, modernizácia, geopolitika, symboly, meštianstvo, konfesionalizmus a pod. Prirodzene, že aj používaný aparát je kompatibilný s potrebami definovania tých subjektov a vzťahov, ktoré vystupujú ako súčasti predmetu výskumu.

V spomenutých typoch prác možno vidieť nielen gnozeologickú rovinu odkrývania mechanizmu pôsobenia spoločenských štruktúr. Treba ich prijímať aj z hľadiska určitej inšpirácie k zamysleniu sa nad možnosťami skúmať rozličné súvislosti medzi faktormi spoločenského života, formálnymi a neformálnymi štruktúrami (zoskupeniami), inštitucionalizovanými a živelnými (neorganizovanými) aktivitami atď., voči ktorým naďalej ostáva v našej historiografii bádateľský dlh.

Jedným z príznačných faktov rozvinutia konkrétneho výskumného záujmu za ostatné desaťročie je skutočnosť, že oblasť cirkevno-náboženského života sa organicky zahrňuje do historickej spisby. Ide nielen o špecializované práce o tejto sfére spoločenských štruktúr, ale cirkevnopolitické a konfesionálne aspekty sa v konkrétnych súvislostiach podávajú aj v prácach, ktoré sú venované problematike národnej emancipácie, spolkovým a kultúrno-osvetovým aktivitám a ideovo-politickým prúdom. Vzhľadom na pôsobenie fenoménu konfesionalizmu, ktorý tradične ovplyvňoval v podstate všetky zložky slovenského verejného a spoločenského diania a duchovný život obyvateľstva, pokladáme za potrebné zaznamenať ako pozitívum, že sa prejavila tendencia vypĺňať dlhodobé vákuum v reflektovaní dosahu konfesionálnej štruktúry (skladby) obyvateľstva Slovenska na charakter jeho demonštrácie náboženskej príslušnosti a hodnotovú orientáciu.

Len zaznamenanie nových tém výskumu od globálnych po parciálne nám nemôže stačiť na to, aby sme dokázali adekvátne recipovať ich funkčnosť v poznávacom procese. Treba aspoň stručne pripomenúť, že tieto nové témy sa spájajú predovšetkým s výskumom hospodárskych a sociálnych dejín, slovenskej otázky v stredoeurópskom a európskom kontexte, ako aj formálnych štruktúr a inštitucionalizácie spoločenského života. Ukázali sa ako vecne konzistentné, pretože predmetom hodnotenia je realita spoločnosti s množstvom segmentov, ktoré ju tvoria, pričom ich možno osvetľovať a nachádzať relácie medzi nimi z rozličných aspektov.

Osobitne sa žiada poukázať na metodologické zretele, ktoré sa uplatňujú vo výskume hospodárskej sféry. Kým v nedávnej minulosti sa podávala zväčša kvantifikácia činnosti výrobných a obchodných zložiek, v súčasnosti sa kladie dôraz na poznatky o podnikateľských aktivitách v jednotlivých odvetviach. Tým sa dostávame zároveň aj k sociálnym momentom charakteristiky podnikateľských vrstiev, ktoré sa v slovenskej spoločnosti profilovali. Prirodzene, že tento trend sa odráža na vytváraní obrazu o štruktúre spoločnosti, lebo zohľadňuje jej vývojových proces a dynamické posuny v skladbe obyvateľstva. Tým dokumentuje, že v historickom poznávaní dochádza k prechodu od prvoplánovej statickej deskripcie k analýze transformácií vzťahov na základe vnútorných premien jednotlivých sociálnych skupín, vrstiev a ich spoločenských väzieb. Na druhej strane nemožno opomenúť, že spomenutý trend sa následne premieta do poznania súvislostí a väzieb medzi nacionálnymi fenoménmi v ideológii, politickej praxi a ekonomických aktivitách, ktoré sa v minulosti interpretovali v zjednodušených schémach triednej bipolarity a konfliktu protikladných záujmov.

Pozornosť, ktorá sa evidentne venuje dejinám každodennosti, je zaiste len prvým stupňom sústavného výskumu. Pokladáme za perspektívne, aby sa výskum širokého spektra týchto “malých” dejín mohol opierať o dobré základy v poznaní ťažiskových línií vývinového procesu. Je známe, že práve ekonomicko-sociálne a politické limity vývinu spoločnosti umožňujú adekvátnejšie, t.j. v reálnych významových dimenziách, interpretovať aj problematiku jednotlivcov, skupín, komunít a spoločenstiev v konkrétnych súradniciach daného sociálneho priestoru.

Do radu tematických oblastí výskumu, ktoré sa postupne stávajú stabilnými zložkami historiografie, patrí dlho zanedbávaná sociálna politika štátu, organizácia sociálnej starostlivosti a charitatívna sféra.

Historiografii sa donedávna všeobecne vyčítalo, že podáva tzv. “vyľudnené” dejiny. Preto za jeden z najzreteľnejších pozitívnych výsledkov treba pokladať prístup k osobnostiam. Ich pôsobenie sa podáva v komplexnejšom obraze, pertraktujú sa s potrebnou dávkou vedeckej kritiky a eliminujú sa pritom jednostranne motivované hypertrofie protikladných pólov hodnotenia. Možno zaznamenať, že v tomto smere sa dosiahol určitý posun z dvoch hľadísk. Po prvé, spektrum historických osobností, ktorým bádatelia venovali v konkrétnom kontexte pozornosť, sa v našom období rozšíril najmä o tie, ktoré boli činné napríklad na cirkevnom poli alebo patrili medzi predstaviteľov politických a ideových prúdov. Po druhé, obraz o osobnostiach sa explicitne vyjadruje v komplexnejšej podobe, a to nielen prostredníctvom hlavnej sféry ich účinkovania v celonárodnom či regionálnom meradle, ale približujú sa ich postoje v rozličných polemikách o ideologických, politických, sociálnych a kultúrnych problémoch. Tým znaky ich profilu dostávajú vierohodnosť, čo zároveň smeruje ku kompatibilite s ďalšími poznatkovými vrstvami o súdobých spoločenských javoch, udalostiach a osobnostiach. Za pozitívny trend treba teda pokladať prístup k postavám, keďže v hodnotení ich pôsobenia sa uplatňuje kritická racionalita a zachytávajú sa v plnších dimenziách aktivít. To umožňuje prekonávať viaceré schematicky vyznievajúce jednostrannosti a torzovitosti v hodnotiacich súdoch.

Nemožno nezaznamenať, že do bádateľskej praxe sa postupne dostávajú metódy výskumu, ktoré sú už pokročilejšom štádiu rozvinutia v iných historiografiách. Domnievame sa, že ich aplikáciou na slovenské reálie sa vedie cesta k užším výskumným väzbám so záujemcami o stredoeurópske dejiny a práve v tejto rovine môže byť produktívny aj náš vklad najmä k riešeniu medzinárodných projektov komparatívneho charakteru. Tu stojíme pred skutočnosťou, že z globálneho pohľadu sa záber viacerých výskumných projektov orientuje aj na parciálne problémy, ktoré však skrývajú v sebe veľmi zaujímavý vecný obsah. Napriek ich inšpiratívnej hodnote treba však rozoznávať medzi parametrami výpovedí na základe sondážnej analýzy a výpovedí, ktoré sú osnované s potrebným nadhľadom nad bazálnymi zložkami spoločenských procesov.

Zaiste nie je náhodné, že konštrukcia interpretačného priestoru, ktorým sa jednotlivé práce vyznačujú, obsahuje rad prvkov metód interdisciplinárneho a multidisciplinárneho charakteru, čo napokon vyplýva zo schopnosti a pripravenosti exploatovať v historickom bádaní poznatky o historických aspektoch príbuzných vedeckých odborov a disciplín (politológia, etnológia a pod.).

Možno povedať, že fenomén emancipačného procesu poznáme hlbšie a diferencovanejšie ako predtým, keď sa zdalo, že sa tejto oblasti národných dejín venovala ťažisková pozornosť. Hoci môže existovať určitá skepsa k výskumu národného fenoménu, v európskom a osobitne stredoeurópskom priestore je neodôvodnená, pretože historiografie krajín venujú neustále pozornosť a inovujú bádateľskú aktivitu o národných štruktúrach a ich uplatnení v štátnom organizme. Nemáme tu na mysli pomerne známu rovinu štátoprávnu, ale predovšetkým vnímanie celého komplexu ústavného, politického a právneho systému štátu, vrátane praxe inštitúcií štátnej moci a verejnej správy. Len v týchto medziach sa mohli etablovať prvky občianskej spoločnosti, sebarealizovať jednotlivé sociálne vrstvy a skupiny a prejavovať záujmy obyvateľstva v rozličných organizačných formách združovania a kooperácie.

Zo spisby za uplynulé desaťročie vyplýva, že široké spektrum deficitov v skladbe a inštitucionalizácii súdobej slovenskej spoločnosti je nielen otázkou vecného popisného konštatovania, ale najmä ich interpretácie. Nazdávame sa, že niet odôvodnenia pokladať tieto deficity za určujúce kvalitatívne znaky spoločnosti. Je preukazné, že spoločnosť ako určitú entitu a jej vývinový potenciál (sčasti jestvujúci len v latentnom štádiu) treba chápať v daných objektívnych pomeroch podľa reálne pôsobiacich faktorov. Oni totiž odrážali ambície spoločenských elít prekonať bariéry, aby sa spoločnosť vyvíjala, hoci aj “nedoformované” alebo deformované zložky a atribúty utvárali taktiež jej charakteristický profil.

V kontexte chápania procesov, ktoré odrážali tendenciu formovania modernej spoločnosti na začiatku 20. storočia, treba zákonite poukázať na prínos prác, predmet ktorých sa viaže na predpoklady, zdroje a genézu uvedených procesov. Taktiež treba mať na zreteli aj práce, ktorých obsah sa spája s dôsledkami špecifík vývoja Slovenska pred prvou svetovou vojnou na osvetlenie mnohorozmerného komplexu slovenskej a česko-slovenskej otázky po rozpade Rakúsko-Uhorska.

Ak zosumarizujeme naše hodnotenie historickej spisby pre účel tohoto príspevku, môžeme vysloviť niekoľko zásadnejších tézovite formulovaných záverov: